Jeden každý tak, ako si umienil v srdci, nie zo zármutku alebo z prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Bôh. – 2. KORINŤANOM 9:7
Ako kresťania by sme mali byť veľkorysí, dávať čokoľvek a kedykoľvek môžeme. To neznamená dávať len peniaze – môžeme poskytovať pomoc, povzbudenie, čas, talenty a odpustenie.
To znamená, že nemôžeme si dovoliť byť sebeckými. Mnohí ľudia sú lakomí, zadržiavajú to, čo majú a boja sa toho vzdať. Iní zase nie sú lakomí vo svojich skutkoch, ale vo svojich srdciach, dávajú z povinnosti a nie preto, že naozaj chcú.
To však nie je Boží spôsob dávania. Druhá Korinťanom 9:7 nám hovorí, že Boh miluje (teší sa, cení si viac ako iné veci, nie je ochotný zanechať alebo robiť bez) radostného (veselého, „rýchleho do dávania“) darcu [ktorého srdce rozdáva].
Ak o tom premýšľaš, ak dáme svoje životy Bohu – aj tak všetko, čo máme, je Jeho a už nám to viac nepatrí. Mali by sme byť darcovia, používajúci svoje zdroje spôsobom, akým On chce.
Daj dnes radostne. Boha to potešuje a tí, ktorí radostne dávajú, sú šťastní, naplnení a vysoko efektívni.
Modlitba
Bože, práve teraz sa rozhodujem mysľou a aj srdcom, že budem radostným darcom. Ukáž mi, ako dnes môžem štedro dať Tebe a aj ľuďom vo svojom živote.